Štatistiky o narastaní úmrtnosti a prehlbovaní regionálnych rozdielov dokazujú, že starý známy recept v podobe privatizácie, liberalizácie a znižovania výdavkov na školstvo a zdravotníctvo, nefunguje. Nešťastnou sa ukázala  aj orientácia výhradne na rast HDP, pri zanedbávaní jeho redistribúcie v rámci jednotlivých ekonomík. Keďže európske vlády sú hlavným sponzorom Svetovej banky, môžu svoje názory presadzovať sebavedomo. Hlasné otázky však zatiaľ počuť iba z Nórska a Veľkej Británie, ktoré SB vyzývajú, aby prestala podmieňovať svoje úvery neúnosnými ekonomickými reformami. Ak by mohli vlády krajín, ktoré si berú pôžičky, sami rozhodovať o tom, ako riadiť svoju krajinu, znamenalo by to v  postkoloniálnej ére významný krok vpred. Voľby v týchto štátoch by tak zrazu mali zmysel, pretože nová vláda by mala šancu riadiť rozpočet podľa vlastných predstáv a zároveň by bola zodpovedná vlastnému obyvateľstvu. V Benine, Mozambiku, či Zambii môže byť obyvateľom v podstate jedno kto vládne, keďže všetky tieto krajiny museli privatizovať aj napriek odporu lokálnych vlád. Centrum sily sa v očiach obyvateľov proste presunulo z miestneho demokratického procesu niekam ďaleko a stráca sa v nadnárodných finančných inštitúciách.  Pre národné kabinety musí byť rozhodne náročné udržať si autoritu v podmienkach, keď nerozhodujú prakticky o ničom dôležitom. 

Posledné slovo pri zavádzaní reforiem musia mať teda národné vlády. Analytici SB majú mať v tejto fáze iba poradný hlas, pričom by mali rešpektovať špecifiká daného regiónu. Prax ukazuje, že identické rozvojové modely boli použité pre viac krajín súčasne, čo vyšlo na povrch až neskôr. Vyjednávania medzi SB a danými krajinami totiž podliehajú utajeniu, prípadne sa k verejnosti dostanú neskoro. Nie je pritom jasné komu by mohla uškodiť verejná diskusia o smerovaní toho-ktorého štátu.

Svetová banka reaguje na rastúcu kritiku svojej činnosti podobne ako komunisti v 80-tich rokoch. Najprv snaha o odvrátenie pozornosti a ohlasovanie nových programov.. Prezident inštitúcie Paul Wolfowitz reportérom Financial Times pompézne oznamuje svoj nový plán “ rýchlej pomoci”, ktorý umožní presunúť do najkritickejších oblastí v priebehu dvoch týždňov až päť miliónov dolárov. Určite je to záslužné, flexibilita sa cení, ale o podmienkach tejto pomoci ani slovo. Ak chce tie peniaze Libéria, mala by povedzme vypredať svoje prírodné zdroje, alebo sprivatizovať školstvo?  Ďalšou fázou je presunutie zodpovednosti za neúspechy na plecia príjemcu. Jeden zo strojcov vojny v Iraku zdôrazňuje, že je nutné ešte dôkladnejšie posudzovať projekty, ktoré krajiny uchádzajúce sa o úvery predkladajú. Navodzuje to dojem, akoby mali štáty tretieho sveta pri schvaľovaní pôžičiek posledné slovo. Ani zmienka o tom, že Zambia musela splniť neuveriteľných 178 podmienok Svetovej banky, kým peniaze dostala. Opäť chýba Wolfowitzova definícia “ kvalitného projektu”, pravdepodobne však naráža na formálne stránky, keďže na tie obsahové nemajú vlády postihnutých krajín najmenší vplyv. Keby náhodou nefungovali prvé dve zahmlievacie manévre, je poruke najťažší kaliber. Na vine je Medzinárodný menový fond, ktorý prekračuje svoje právomoci a angažuje sa aj vo veciach, na ktoré nemajú jeho zamestnanci kvalifikáciu. Ide o rozvojovú pomoc krajinám s najnižšími príjmami. Odhliadnúc od toho, že to, presne ako Svetová banka, robí s mizernými výsledkami už desiatky rokov, je na tomto argumente zaujímavé aj niečo iné. Menový fond by sa podľa SB nemal starať do mikroekonomiky postihnutých krajín a mal by nechať sektorovú ekonomickú analýzu iba na banku. Tá ma v tejto oblasti bravúrne výsledky, o ktorých by určite vedeli s nadšením rozprávať obyvatelia Mozambiku. Tí museli zahraničným investorom na jej naliehanie odpredať svoje jediné zarábajúce odvetvie: továrne na výrobu kešu orieškov. Po občianskej vojne to bolo pre miestnych ľudí určite dôležitejšie, ako napríklad rekonštrukcia zničenej infraštruktúry.

Ak Svetová banka odmietne reformu svojej terajšej politiky, európski lídri by mali zvážiť, či neexistuje aj nejaký iný spôsob boja proti hladu, úmrtnosti a negramotnosti. Bolo by krokom späť, keby sa zodpovednosť presunula na ťažko kontrolovateľnú  bilaterálnu úroveň, existujú však zaujímavé rozvojové programy z dielne OSN a Európskej komisie.  V prípade, že si ako meradlo úspešnosti nezvolia len rast HDP na obyvateľa (v subsaharskej Afrike klesá dokonca aj tento nič nehovoriaci ukazovateľ), môžu byť vhodnou náhradou za doterajšie neefektívne aktivity najdôležitejšej finančnej inštitúcie na svete..

Menej sa už vie o plánoch, že ropa zo západnej Afriky má do ôsmich rokov pokrývať štvrtinu americkej domácej spotreby. Za zhodu okolností môžeme považovať aj bohaté zásoby diamantov, uránu a koltánu.

Ostáva záhadou prečo sa otvorene nepíše o vzťahu vyspelých krajín k chudobným africkým susedom, najmä, keď ide o využívanie nerastného bohatstva. Spojené štáty v porovnaní s Ruskom a Čínou poriadne doplácajú na svoju otvorenosť a slobodu slova ( v tomto ohľade je to skutočne najslobodnejšia krajina sveta) a nebude tomu inak ani v tomto článku. Nájsť v otvorených zdrojoch niečo o čínskych aktivitách na čiernom kontinente je úloha priam syzifovská a posledné správy z Ruska varujú, že starať sa do Putinovych tajných aktivít môže byť životu nebezpečné. Na jednej strane tak nie je možné s určitosťou tvrdiť, že  Afriku zneužívajú aj tieto dve supermocnosti, na strane druhej by to človek s minimálne dvoma cirkulujúcimi neurónmi predpokladať mal.

Ale späť k USA.  Zatiaľ nie je úplne jasné, čo bude Africom  na najchudobnejšom svetadiely robiť.  Pentagon napriek mnohým indíciám zatiaľ nepotvrdil, ani nevyvrátil to, že v Afrike buduje nové vojenské základne. Podozrenia sa však množia. Lietadlá s americkými admirálmi a generálmi stále častejšie pristávajú v regiónoch bohatých na ropu, stretávajú sa s najvyššími miestnymi predstaviteľmi a nechávajú si vypracovať terénne štúdie. Ide najmä o severnú Angolu, Nigériu, Guinejský záliv, Maroko, Alžírsko, Keňu, Ugandu a Africký roh.  Pozorne sledujú aj ropovody vedúce z Čadu do Kamerunu a zo Sudánu do Červeného mora.

Ak chceme skúmať tieto aktivity v určitom kontexte, tak je nutné si uvedomiť, že v západnej Afrike je 15 % všetkých svetových zásob ropy. Väčšina čierneho zlata zo Saudskej Arábie a celého Stredného východu pritom končí v Európe, Japonsku, Číne, alebo Indii. Spojené štáty americké preto nemajú inú šancu, ako obrátiť svoju pozornosť na africký kontinent.

Čo sa aj deje.

Je otázne, či pritom budú rešpektovať aspoň minimálne štandardy ľudských a environmentálnych práv. Smutný osud Nigérie, ktorej obyvatelia doplácajú na to, že štát má bohaté zásoby ropy a plynu, môže slúžiť ako varovný prst. Východná časť krajiny a najmä delta rieky Niger je zničená na ďalšie generácie a je to výsledok ťažby korporácií Shell, British Petroleum a Chevron. Posledná menovaná firma nazvala jeden zo svojich tankerov po bývalej členke predstavenstva Condoleezzy Rice.

Pred tým ako nadnárodné firmy objavili v oblasti ropu, ľudia v regióne boli síce chudobní, ale samostatní. Obživu im zabezpečovalo hospodárenie na pôde a rybolov. Teraz je tam ekologická katastrofa, ktorá spôsobila, že pôda, voda a ani vzduch nie sú pre Homo Sapiens vhodné. Keď sa už musia obyvatelia regiónu prizerať takémuto pľundrovaniu, možno by si oni, aj okolitá príroda zaslúžili časť ziskov, ktoré z ťažby čierneho zlata plynú. Podľa Amnesty International sa v delte Nigeru vyťažila ropa v hodnote stoviek miliárd dolárov, v krajine sa však stále nedožije piatich rokov až 20 % detí. Za posledné dva roky sa cena ropy zdvojnásobila, ale 70% obyvateľov Nigérie žije z menej ako jedného dolára na deň. Nigérijská vláda nedokáže pre občanov budovať infraštruktúru, ani poskytovať služby, či pracovné príležitosti. Nemá na to peniaze.

Pri pozornom štúdiu zahraničnej politiky jednotlivých veľmocí, ktorá sleduje líniu záujmov nadnárodných korporácií, sa počúvajú slová o šírení demokracie a slobody veľmi ťažko. Zoči voči neúprosným faktom je nemožné potlačiť spomienky na koloniálne usporiadanie sveta a postupne prestáva vadiť aj bezobsažné označenie „antiglobalista“.

Liberálna revolúcia dala demokracii zakotvením slobody slova ten najväčší dar. Vážiť si ho však môžeme iba tak, že ho budeme naplno uplatňovať. Ak to budeme robiť iba v rámci „všeobecne prijateľných tém“ , ostane kontinent, ktorý je na prírodné zdroje najbohatší, stále tým najchudobnejším.